Transformácia služieb

DEINŠTITUCIONALIZÁCIA

Deinštitucionalizácia je pojem, ktorý sa ťažko vyslovuje, ale budeme o ňom na Slovensku hovoriť čoraz častejšie. Týka sa každého z nás, a preto je dôležité vysvetliť si, čo presne znamená. Čo znamená pre nás (širokú verejnosť) a čo pre ľudí so zdravotným postihnutím, seniorov a deti v náhradnej starostlivosti?

Deinštitucionalizácia znamená pre ľudí so zdravotným postihnutím a ostatné osoby žijúce v inštitúciách možnosť žiť NEZÁVISLÝ ŽIVOT- možnosť žiť svoj život podľa svojich predstáv a rozhodovať o ňom. Sú to úplne obyčajné veci, ktoré sú pre väčšinu z nás samozrejmosťou. Ráno sa zobudiť sám vo vlastnej izbe alebo s partnerom / spolubývajúcim, ktorého sme si sami vybrali. Dať si obľúbené raňajky, obliecť si, čo sa mi páči, ísť do práce, školy, na prechádzku. Poobede ísť na stretnutie s kamarátmi, kávu, do kina alebo na nákupy. Jednoducho prežiť úplne normálny deň, nad ktorým sa bežne človek ani nezamýšľa.

Medzi nami sú ľudia, pre ktorých to vôbec nie je obyčajný deň. Ľudia so zdravotným postihnutím – od narodenia, po úraze, kvôli chronickým ochoreniam a vysokému veku žijú úplne iný život. Taký, aký si nikto z nás nevie ani len predstaviť. Žiť v inštitúcii je, ako by ste bývali celý život v internáte. Keď má človek osemnásť, tak sa mu možno tie 4 roky strávené s kamarátmi pod jednou strechou zdajú úžasným životným obdobím. Ale ruku na srdce, chceli by ste takýmto spôsobom prežiť celý svoj život? Denný rytmus života každého človeka v inštitúcii sa musí prispôsobovať dennému režimu zariadenia a zaužívaným pravidlám, hygienickým normám a zásadám verejného stravovania a nie individuálnym potrebám samotných obyvateľov inštitúcie.

V zariadeniach dlhodobej starostlivosti žilo v roku 2016 45 037 ľudí.

Pre širokú verejnosť znamená deinštitucionalizácia prijatie a rešpektovanie ľudí so zdravotným postihnutím ako ľudí, ktorí majú rovnaké ľudské práva a slobody, prirodzenú dôstojnosť. Nejde iba o to, že sa presťahujú z veľkej neútulnej budovy (inštitúcie) na okraji mesta do malých jednoduchých domov alebo bytov v našom susedstve. Ide o to, aby sme zmenili náš vzťah k ľuďom odkázaným na podporu spoločnosti. Každý z nás má mať právo rozhodovať o sebe, o mieste, kde chce žiť, kedy a aké jedlo chce jesť, mať právo pracovať a využívať všetky možnosti, ktoré komunita poskytuje. Tak by to malo byť aj v prípade ľudí so zdravotným postihnutím.

Nezávislý život sa nedá žiť v inštitúcii. Každý má právo žiť spolu s ostatnými ľuďmi. (Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, čl.19)

Neoddeliteľnou súčasťou deinštitucionalizácie je poskytovanie adekvátnej podpory zo strany spoločnosti. Bez našej pomoci by ľudia so zdravotným postihnutím nemohli viesť slobodný, nezávislý a podľa svojich možností plnohodnotný život. Potrebujú mať okolo seba sieť dostupných verejných, zdravotných a sociálnych služieb, prístup k informáciám a špeciálnym pomôckam, ktoré im pomôžu zotrvať v rodinnom prostredí a v komunite. Život v ústavnej starostlivosti by nemal byť prvou voľbou pri riešení životnej situácie človeka so zdravotným postihnutím. Pre každého človeka je prirodzené prežiť svoj život v prostredí domova a blízkych ľudí.